Satellite
  • Day 29

    Ťažká cesta k moru

    February 23, 2019 in Vietnam ⋅ ⛅ 30 °C

    Večer odchádzame na autobusovú stanicu. Na jednej sa len kúpia lístky a nasúkajú nás do pripraveného minibusu. Z 30 tich ľudí v autobuse máme batožinu len my, ale aj tá zaberá celý úložný priestor.
    Tento bus nás odnesie na druhú stanicu, z ktorej odchádzajú autobusy. Asi najväčšiu akú som kedy videl.
    Hlásenia sú rôzne pokriky v reproduktore bez nejakých gongov a len vo vietnamčine. I tak je však značenie tak premakané, že my, čo ničomu nerozumieme bez akejkoľvek pomoci sami nájdeme správny autobus. To sa však nedá povedať o domácich, ktorí sa vtrepú do cudzieho busu a spôsobujú chaos.
    Autobus je jednopriestor, v ktorom sú 3 rady dvojposchodových postelí. Aj keď to spočiatku vyzeralo pohodlne, predsa len pri európskej veľkosti, hrboľatých cestách a nenormálnom vodičovi, ktorý na nočnej trase v spacom autobuse v kuse trúbil sme sa práve doružova nevyspali.
    Po tom ako nás rozospatých o 4:30 ráno vyšmaria z autobusu nemá s nami taxikár veľa práce, aby nás ošklbal o ďalšie peniaze. Presunieme sa 10km taxíkom do prístavu, kde ďalšie dve hodiny dobití čakáme na rannú loď.
    Dvojhodinová plavba je utrpením. Chceme spať, ale natlačeným v sedačkách a pri kývajúcich sa hlavách v rytme vĺn je to obtiažne.
    Do toho všetkého nám na veľkých obrazovkách a s maximálnou hlasitosťou pustili akčný film v čínštine dabovaný do vietnamčiny v skvelej kvalite vyšúchanej VHS pásky.
    Najlepšie však na tom bolo, že prehrávanie sa každých zopár sekúnd zastavilo a takto zas zopár sekúnd stálo. Niekedy to šlo 2 sekundy a potom zas 2 sekundy stálo. Neprešlo 10 sekúnd, aby sa to nezaseklo. A takto to toto šlo 2 hodiny. Kukalo na to 100 ľudí a ja nechápem, že toho, kto bol za to zodpovedný nehodili cez palubu. Bolo to na infarkt aj bez toho, že sme boli na smrť unavení.

    Po vystúpení si dohodneme taxikára. Ten nás zavrie do svojho minivanu a odchádza hľadať ďalšie obete. Keď konečne vyvraždím celú útočnú svorku komárov v jeho minivane, zahlási, že si máme presadnúť do druhého...

    Okolo 11tej doobedu (vyrážali sme včera okolo 9tej večer) konečne stojíme na recepcii nášho hotela, kde nám oznamujú, že check in je až o 14tej, tak sa máme ísť niekde potulovať. Odpadávame od únavy.

    Odchádzame teda na najbližšiu pláž, kde ma ďalšie 3 hodiny žerú mravce... Na šľak trafenie...

    P.S. V rámci tejto ťažkej cesty som prišiel o vietnamský klobúk, ktorý som mal záujem podarovať Ňaňovi, keďže mal o neho záujem...
    Tento šľachetný čin mi vzbĺkol v hlave po tom, ako sa potvrdilo moje tušenie, že tento typ klobúku nosia vo Vietname len ženy...
    Read more