Roman Vesely

Joined April 2017
  • Day26

    Na konci

    September 12 in Austria

    Naša Cesta hrdinov SNP je úspešne za nami. Trasu dlhú 750+ kilometrov s 30+ kilometrovým prevýšením vedúcu cez celé Slovensko z Dukly na Devín sme zdolali v 26. deň. Dobrodružstvo ukončené, aké bude ďalšie? :) (len nie tak zhurta, uf)

    A našli sme aj borovičku zakopanú.

  • Explore, what other travelers do in:
  • Day25

    Na dohľad

    September 11 in Slovakia

    Ráno je ťažšie, a ani deň nie je bohvieako pohodový. Potíme včerajšie nerozvážne stretnutie s burčiakom.

    Už dva dni sledujem okrem červenej aj malé strieborné reflexné značky. Tie sú tu kôli Malokarpatskej stovke. To je miestny ultramaratón. Tie značky pekne dopĺňajú klasické turistické značenie. Ďalej už len skratkovito.

    Cesta je dlhá a jednotvárna.

    Nohy bolia.

    Dochádza toaletný papier. Kradneme ho po častiach na občerstvovačkách.

    Stretávame viac a viac cyklistov.

    Nohy bolia.

    Nič nefotím, nie je veľmi čo.

    Konečne langoš.

    Polotovar.

    Nohy...

    Na smerovníku sa nachádza už aj Slavín.

    Dnes posledná noc v prírode.
    Read more

  • Day24

    Na troch kopcoch a jednom hrade

    September 10 in Slovakia

    Ubytovať sa padlo naozaj vhod. Po 4 dňoch a 3 nociach strávených vonku (číslom to je 140 kilometrov) sme si tak opäť dopriali sprchu a preprali veci. Je to pre dobro všetkých - nás, i tých, čo ešte stretneme.

    S myšlienkou, že už nám toho nezostáva veľa, a že o pár dní sme na konci sa hýbeme ďalej. Treba si to už len odkráčať, avšak pocit, že koniec je tak blízko skôr podbíja morálku. Aspoň u mňa, mne sa teda veľmi nechce. Spomínam si (ako aj pár krát predtým) na vetu "niekedy je treba veci urobiť" z knihy Jedz a behaj od legendárneho ultrabežca Scotta Jureka a kráčam ďalej. Pristihujem sa pri myšlienke "toto ale robiť naozaj netreba", nepomáha, naozaj kráčam ďalej.

    Jeseň sa blíži. Lístočky sa odlepujú z vetvičiek priamo pred očami tak ako náplaste na našich nohách. Jeseň na nohách.

    Od rána je medzi nami viac-menej ticho. Včerajšia borovička, dnešný dlhý, trojhodinový postup po skoro rovine si pýtajú kľud. Opäť pociťujem nápor na psychiku, napriek dobrému počasiu. To máme inak vynikajúce už niekoľko dní v kuse. Klop, klop, klop. Všetci počúvame hudbu (alebo rozhlasové hry v Janovom prípade) a udržujeme medzi sebou pravidelné rozostupy.

    Tri hodiny šľapania. Pauza. Štyri hodiny šľapania. Pauza a obed. Poväčšine rybacie konzervy. Premýšľam, že dnes asi neodfotím nič...

    No, a prichádza kopec. A s ním na vrchu aj kamene. Ostré kamene vystupujúce do každej strany. My len v sandáloch.

    To je inak sranda. Doteraz som sandále na nohách nikdy nemal, no prešiel som v nich väčšinu cesty, dokonca polku Nízkych Tatier. Pravdou je, že hlavným dôvodom boli sprvu topánky, čo ma tlačili. Avšak teraz sa miestami cítim ako rímsky legionár. Na začiatku sandálový amatér, teraz už virtuóz. Aj keď tú špinu z nôh asi tak skoro nezmyjem.

    Havrania skala, Záruby, hrad Ostrý kameň a Vápenná. Tri vrcholy a jeden hrad. Dnes si nakoniec dávame opäť 40km s pekným prevýšením. A že vraj prechádzka, vyššie položený lesopark... Nuž, aj malé veci vedia zaskočiť.

    Podľa plánu schádzame do Sološnice, aby sme tu zajtra nakúpili jedlo. Hlavy skláňame na terase reštaurácie, kde večeriame. Nachádza sa tu aj poctivý craft beer. Paráda. Zišiel by sa inak strečing.
    Read more

  • Day23

    Na Bradle

    September 9 in Slovakia

    O pol štvrtej ráno sa prebúdzam zo sna a otáčam sa na druhý bok. Spím pri smerovníku a mám to trochu z kopca, tak to vyžaduje konkrétnu polohu, aby som sa neskotúľal. Zahniezďujem sa a aj by som zaspal, keď tu zrazu počujem jelenie ručanie. A celkom blízko. Jemné pofukovanie mojich spoločníkov naznačuje, že sa zaoberajú vlastnými záležitosťami.

    Počúvam, asi pol hodinu, ako si náš jeleň vymieňa správy s ďalšími v diaľke a snažím sa odhadnúť, či sa približuje alebo vzďaľuje. Nezisťujem nič, akurát dúfajúc v dobré zakončenie noci opäť zaspávam.

    Ranný pozvoľný zostup do Myjavy je dlhý a pokľudný (rozumej nudný). Premýšľam, aký punc humoru by čítanie mojich textov dostalo v podaní Borisa Filana. Míňame chatu, pri ktorej sa ešte dymí z pohreby, na stoloch je mnoho prázdnych a poloprázdnych fliaš. Doteraz sme odchádzali skôr, než nejaká akcia začala, tentoraz sme ju nestihli.

    V Myjave sme skoro ráno a všetko je zatvorené, premýšľame aký rozvrh zvoliť. Rieši to za nás pán, ktorý sa nám prihovára a ukazuje nám cestu do krčmy. Na to, že je nedeľa je slušne zaplnená. Niečo ako košický Kembridž. Sprievodca sa teší, že sa nám tu páči a pokračuje tam, kde prestal kým nás stretol.

    Prihovára sa mladý cyklista, SNPčku tiež prešiel, tak spoločne spomíname na významné miesta. Doklepávame denný plán, dopíjame pivo (dobre, pivá) a nakupujeme raňajky a proviant. Popri raňajkách dobíjame mobily vo verejných zásuvkách na námestí.

    Prihovára sa postarší cyklista, SNPčku tiež prešiel, tak opäť spomíname a napokon zisťujeme, že je to otec toho mladého. To je teda náhodička. Cestu prešli spoločne. Dojedáme, balíme mobily a smerujeme ďalej.

    Na bradle, kde sa nachádza mohyla M. R. Štefánika oficiálne končíme Cestu hrdinov SNP, avšak, ako všetci pred nami, túto skutočnosť ticho opmíname a smerujeme ďalej po trase zvanej Štefánikova magistrála. Kto by chcel zakončiť výlet tak skoro, že? Za sebou nechávame Biele Karpaty a vstupujeme do posledného pohoria Malé Karpaty.

    V Brezovej pod Bradlom si dávame pizzu, lebo inak, ako nám bolo povedané, tu zdochol pes. Krčiem ale majú nadostač a ani naše pôvodné, už dlhšie nedodržiavané pravidlo "maximálne 1 pivo na krčmu", by nám nepomohlo sa odtiaľto dostať ak by sme sa rozhodli všetky navštíviť.

    Zrýchleným presunom sa po pár hodinách dostávame do Dobrej vody, kde akurát balia kolotoče. Ako inak, najlepšiu zábavu opäť nestíhame. Náladu večer dobiehame v krčme, nastavujeme plán do konca cesty. Ak všetko pôjde dobre, v stredu podvečer sme na Devíne. Spíme v škole v prírode, najlepšie a najlacnejšie ubytovanie doteraz.
    Read more

  • Day22

    Na návšteve

    September 8 in Czech Republic

    Pod Žľabom sa spalo výborne. Janovi až tak dobre, že sa už o jedenástej zobudil vyspatý. To asi preto, aby sa ráno mohol opäť najdlhšie baliť. Jediný Peťo sa sťažuje na časté budenie, vraj kôli Janovým ponožkám. Celkom mu verím.

    Na českú divočinu sme sa poriadne vybavili. Vaky plné jedla a vody, spať sme šli už o ôsmej, aby sme ráno 5 vyrazili, samozrejme za tmy pri svetle čeloviek.

    Zostupujeme z kopca a dostávame sa na cestu na hrebeni vedúcu popri hranici. Opúšťame Strážovské vrchy a vstupujeme do Bielych Karpát. Na smerovníku zisťujeme, že po ceste máme čoskoro dve turistické chaty. Žeby to nebola až taká divočina?

    Na chate pod Vyškovcem nám chatárka otvára dvere a pozitívne odpovedá na našu otázku, či prijímajú eurá. Tešiac sa si sadáme. Na raňajky nám ponúkajú obložený tanier, čo prijímame. Po chvíli sa objaví možnosť mať praženicu, čo už len z výrazov našich tvári musí byť jasné, že je to preferovaná voľba. Vajíčka sme nemali za celý výlet ani raz. Dodáva aj čerstvé rožky, syr a džem. Plus pivo. Zisťujeme, že od rána sme prešli väčšinu prevýšenia a dôjsť kilometrov, a tak sa z náročného dňa pomaly stáva oddychový, je možno 9 hodín ráno. Paráda.

    Zhodli sme sa, len tak mimochodom, že ponožky telovej farby si ten najhorší ľudský výmysel.

    O 2 kilometre si dávame na chate ďalšie pivo a kráča sa nám o to ľahšie. Z ťažkého dňa v divočine je skôr pohoda. V lese nás míňa skupina kovbojov.

    Správne, asi 8 jazdcov na koňoch s plnou výbavou prechádza okolo najprv klusom. Majú pauzu a krokom ich predbiehame, srandujú, že tiahnu na Bratislavu, vypáliť ju. Pridávame sa, nech na nás počkajú s hlavným útokom. O chvíľu nás prebiehajú opäť, tentoraz tryskom. Pekné.

    Vychádzame na rozhľadňu u Křížku a vyzeráme Veľkú Javorinu, nás dnešný cieľ. Nie je vysoko, avšak dlhý pozvoľný výstup dáva zabrať hlavne na psychiku. Je to nuda. Dávam si slúchadlá a zapínam hudbu.

    Fučím hore a tesne pri vrchole sa ma matka rodiny pýta, odkiaľ idem. Neviem, čo to so za nápady. Viditeľne lapám po dychu, keďže terén je hore najstrmší a slúchadlá mi trčia z uší. Akurát mi však dohral album, a tak som otázku počul.

    Ja: z Dukly
    Žena: fíha
    Muž: z ktorej Dukly?
    Ja: ...
    Žena: ...
    Ja: viem len o jednej Dukle.
    ...
    Muž: a ako riešite jedlo? Lebo minule som videl pár, čo išiel z pólu na rovník a jedlo mali na pošte.
    Žena: tak my už pôjdeme...

    Fajn. Tak to by sme mali.

    Pod vrcholom na opačnej strane sa nachádza Holubyho chata, momentálne v rozporuplnom stave, ale v stánku pred ňou na našu radosť čapujú. Každý poslušne na koniec úspešného dňa berie jedno kolo. V polke druhého piva už je nám všetkým hej. V polke tretieho začína byť zima, tak ho so cťou dopíjame, nech ho nie je škoda a zahrievame sa zrýchleným zostupom. Líhame si v, pri a vedľa prístrešku pri ceste a užívame teplú, bezveternú noc s jasnou oblohou.
    Read more

  • Day21

    Na Žľabe

    September 7 in Slovakia

    Ráno je nám v Trenčianskych Tepliciach naozaj z-z-zima. Akurát Peťo je podozrivo v pohode. Niekoľkokrát posúvam budík s čím ostatní súhlasia, včerajšok bol náročný. Počas balenia nás míňajú skorí ranní športovci či psíčkari. Nikto nezisťuje, prečo kempujeme práve tu, asi nie sme prví (a pravdepodobne ani poslední).

    Prechádzame mestom, v ktorom sa strieda mnohoraká kúpeľná architektúra. Cez kopec a lesné členité cesty sa dostávame k prvému z dvoch dnešných minerálnych prameňov. Železitá voda dopĺňa skromné raňajky. Nachádza sa tu aj občerstvenie, kde robia aj langoše! Avšak otvárajú až o hodinu a to už budeme v Trenčíne, kde cestou poza záhradky opäť degustujeme jablká.

    Bola nám odporučená reštaurácia Rotunda, my ju možme tak isto odporučiť ďalej. Dobre sme sa najedli aj oddýchli. Trenčín nám praje. Ďalej, hneď pri červenej, sa nachádza Lidl, ktorý sme vyhlásili za top turistické potraviny. V krčme hneď oproti sme dali hlavy dokopy nad naším ďalším smerovaním. Musíme nakúpiť na skoro dva dni. Batohy nám oťaželi.

    Rozhodli sme sa, že využijeme možnosť prespať v útulni Žľab, ktorá sa nachádza neďaleko hraníc s Českou republikou. Dnes si tak ladíme deň na nižší stupeň s len 25 prejdenými kilometrami.

    Po ceste sa nás všade ľudia pýtajú, odkiaľ sme, kam ideme, ktorý máme deň a podobne. Celkovo sú veľmi milí a máme z týchto miest dobrý pocit. Museli sme dnes odmietnuť účasť hneď na dvoch jubilejných akciách: v krčme U zajaca, kde sme mali bojovú poradu, grilovali a chystali sa na oslavu 27 rokov. Na útulni budú zajtra oslavovať 20 rokov.

    Nemôžme byť všade. Zajtra zavítame k naším bratom a poženieme to až na... späť na Slovensko.
    Read more

  • Day21

    Na ceste

    September 7 in Slovakia

    Miestami, vo fakt strmých svahoch, nachádzame stopy po koňoch (trus), či stopy po bicykloch a čudujeme sa, kto sa do takého terénu vydá. Už len na nohách dá taký profil zabrať. Na oboch týchto dopravných prostriedkoch je to čisto na polámanie, jazdca i prostriedku.

    Prechádzali sme skrz niekoľko krásnych kravských pastvín. Veríme, že boli zriadené neskôr ako sa vytýčila trasa, lebo inak by to nedávalo zmysel. Množstvo trás, hlavne tých vedúcich po cestách je určite vyznačených len preto, aby prepojili iné miesta, pretože s turistikou určite nemajú nič spoločné. To isté platí aj pre pastviny, pôžitok z turistiky si predstavujem inak ako vyhýbanie sa kravským lajnám (čo sa viackrát nepodarilo).

    Oblečenie z merino vlny je naozaj zázrak. Človek ho môže niekoľkokrát prepotiť a napriek tomu nesmrdí. Stačí vyvetrať. Všetko to predsa má ale jeden malý zádrhel, ktorý sa prejaví až po niekoľkých dňoch. Chrbtový systém ruksakov sa z merina nevyrába. Tie naše už smrdia akože fest. Čo je horšie, od takého ruksaku čisté tričko nasmradne tiež ľahko.

    Každodenná bolesť nôh a iných partií už nestojí ani za reč. Nikto už kôli tomu nefňuká, akurát v duchu spytuje sám seba, čo také mu tie nohy urobili, že ich takto trestá. Únava je badateľná vždy ráno, kým sa nerozhýbeme, a k večeru, keď sme rozhýbaní až priveľmi. Táto cesta znamená vyliezť kopec, aby sa následne mohol zliezť dole, a to všetko sa opakuje stovky krát. Slovensko je hornatá krajina.

    Človek zisťuje, že je úplne šťastný, stačí, keď svieti slnko. A je jedno, či páli 35° na asfaltke. Nič viac veľmi netreba, všetko ostatné je len bonus. Slnko znamená teplo, suché veci a svetlo, ktoré umožňuje pozorovať cestu a vnímať okolie.
    Read more

  • Day20

    Na skok do kúpeľov, potretie

    September 6 in Slovakia

    V Čičmanoch sme sa vyspali dobre, budík sme si posunuli o hodinu neskôr, aby sme presne stihli otvorenie potravín. Leto pomaly končí, večery i ráno je väčšia zima.

    Po raňajkách sme sa pomaličky vyštverali pod Strážov, prvý z dvoch veľkých dnešných výstupov. Hore nás čakala hmla, takže na vrchol nemalo zmysel chodiť. Nie je ani na ceste, ani sa nám nechce.

    Druhý výstup - Vápeč - dominanta Strážovských vrchov, mal pozvoľný nástup hore. Slovo pozvoľný sme si celkom obľúbili, používame ho na každý kopec i zostup. Jedno aké má percentá.

    Medzi kopcami míňame dedinu Zliechov. Ľudia sú tu milí a zhovorčiví. Krčmárka nám čapuje aj keď otvára až poobede. Fakt super. Dostávame správu od Tomáša - ide domov, to už nie je tak super. Ostávame teda traja.

    V Hornej Porube sa zase darí ovocným stromom. Po ceste nestíhame oberať jablká či slivky, nie to ešte všetky pojesť. Tu bude veľa pálenky.

    Do Teplíc sa dostávame až po zotmení, skúsili sme si pochod v noci v svetle čeloviek. Nie je to až tak neskoro, len dni sú čoraz kratšie. Noc strávime v parku.
    Read more

Never miss updates of Roman Vesely with our app:

FindPenguins for iOS FindPenguins for Android