Na mori

Ráno vyrážame smerom k železničnému mostu v Emdene. Ten sa spolu so sústavou ďalších mostov otvára len raz za deň aj to len v prípade, že tam čaká nejaká loď a že tú loď aj zahliadne obsluha mostu.
Okrem nás tam však nie je žiadna iná loď. Trúbime, chaosíme, Žaba behá po moste, ale či sa nakoniec otvorí netušíme.

Presne v 8:55 sa mosty otvoria a ako jediná loď smerujeme z Emdenu smerom k moru. Ten pohľad na tie mosty, ktoré sa otvárajú len kvôli nám je fascinujúci, hlavne keď si uvedomíme, že toto už nie sú žiadne "okresky", ale poriadne dopravné tepny, na ktorých kvôli jednej slovenskej lodi zastala všetka doprava.

Loďou prejdeme ešte veľký prístav plný lodí rôznych veľkostí, vidíme lode, ktoré sa opravujú v suchých dokoch a smerujeme k morskej plavebnej komore. Jedno je isté. Bude oveľa väčšia ako to, čo sme doteraz zažili a čo nás čaká v nej a za ňou?

Po dostatočne dlhom krúžení pred otvorenou komorou sme dostali povolenie vplávať. Približujeme sa k pravému boku komory, ktorej veľkosť mi pripomína futbalové ihrisko. V tú chvíľu sa sa celou komoru z ampliónu ozve ráznym hlasom niečo v zmysle "športová loď, vľavo".
Aj keď je morská komora obrovská, preplávanie ňou je úplne bezproblémové.

Vychádzame na more. Ak sa to tak dá nazvať možno 100km dlhý záliv Severného mora. Plávame proti prílivu a je to cítiť. Spotreba nám stúpa na dvojnásobok, ale čakať na odliv pre nás nebolo akceptovateľné. Podľa jednej lode, ktorú sme stretli ešte v Aurichu im práve plavba proti prílivu takto zabrala celý deň. My však približne za 2 hodiny už vplávame do kanálu holandského mesta Delfzijl.
More síce nebolo kľudné, ale zďaleka sme nezažili také vlny ako robia okrem iného vodné autobusy v Hamburgu. Spestrením bol vodný vysávač, obrovská loď cucajúca piesok z dna.Read more