Keď sa sny stávajú skutočnosťou

Vybavený som nadštandardne. 3 nepremokavé vrstvy na sebe, vetrovka, nohavice a topánky pohltili ešte navyše celý impregnačný sprej. Pripravený na všetko, už ma nič nezastaví.
Kanál smer Benátky sa oproti včerajšku radikálne zmenil. Žiadne vlnky, ako dedinský rybníček... Kedže je kanál úplne prázdny dostávam čln pomaly do sklzu a na okraji Benátok som za cca 20 minút. V Taliansku som si totiž uvedomil, že keď na diaľnici sú značky 60km/h a to ešte aj na svietiacich paneloch, tak v prípade, že idem 90km/h, tak všetkých kvalitne zdržujem. Na kanáloch je to podobné. Max. rýchlosť 11km/h a ľudia si to pália v sklze. Takže som sa priučil, inšpiroval a prispôsobil.
Postupne ako sa dostávam na hlavný kanál (Della Giudecca). Musím spomaliť. Vítajú ma väčšie vlny. Premávka sa zahusťuje. Obieha ma loďobus. O chvíľu ma križuje loďobager, menšie lode (rozumej pod dľžku 10m) ani nepočítam a už je tu niečo ako naša kompa len obrovitých rozmerov. Vezie zopár kamiónov. Obieha ma veľká výletná loď a križuje ma asi 12m dlhá Penichette s fotografmi (rozumej prenajatá loď s turistami) na palube. Fotíme sa navzájom. To sa im plaví, keď si požičali také monštrum. Neskôr stretávam loďožeriav, loďosmetiak, loďosanitku aj loďopohrebákov. Loďotaxi ani nepočítam a v skutku lode všetkých druhov a veľkostí vrátane megajachty, ktorá má ako jeden z prívesných člnov asi 13m dlhú plachetnicu s rozloženým sťažňom, ktorú skladá na vodu pomocou obrovitánskych ramien. Tak to som ešte nevidel...

Postupne ako tak zvládam vlny zo všetkých smerov rôznych občas i pre mňa grandióznych veľkostí. Neďaleko odo mňa stojí niekoľkoposchodová výletná loď.
Hlavne vodiči loďobusov, ktorí ma míňajú občas naraz aj dvaja, traja po mne pozerajú ako po nejakej miestnej atrakcii. Občas niektorá loď gentlemansky pribrzdí a občas ide niekto, kto si musí dokázať, že dokáže tým svojim tlačákom vyrobiť najväčšiu možnú vlnu, v ktorej ja potom bojujem o život.
Krútim sa po tejto rozbúrenej rieke a vyhliadam loďobus, ktorým má dôjsť moja polovička. Loďobusom je však dnes iná loď ako včera, takže ju nespoznávam. Ona si však malú bielu bodku (rozumej člník so mnou) v pozadí s dlhokánskou výletnou loďou všimla a tak ma zväčňuje svojim fotoaparátom, v ktorom so svojou veľkosťou zaberám len zopár úbohých pixelov.

Na každom loďobuse sa nájde zopár turistov, ktorí fotia všetko okolo.
Čím to je, že záhadne fotia väčšinou všetko práve mojim smerom? Musím sa vysporiadať s pocitom celebrity :)
Plavím sa okolo celých Benátok a cez sms dohadujem, či teda platí plán zo včera a kde sa stretneme na moje fotografické zväčnenie. Odpoveďou sú mi sms s názvami nejakých ulíc kde sa práve polovička nachádza. Ja v tom virvare nemám šancu hľadať nejaké ulice v mape a polovička si asi neuvedomuje, že jedinú uličnú mapu má ona. Ja mám len mapu s názvami kanálov. Som predsa námorník, suchá zem ma nezaujíma.

Medzitým stretávam dve policajné lode. Osadenstvo každej po mne pozerá, ako keby som sa vybral do Benátok na vodnom šlapacom bicykli. Našťastie im pohľad stačí a nič viac odo mňa nechcú.
Posielam sms polovičke, že ja smerujem k mostu zo včera a jej už neostáva nič iné ako sa prispôsobiť.
Ako sa pomaly blížim po vode k San Marcu a k nášmu známemu mostu premávka sa radikálne zahusťuje. Vedľa mňa kotvia dvadsaťmetrové výletné lode. Občas niektorá z nich zatrúbi a už cúva rovno na mňa. Najhoršie je, že trúbu počujem jasne, ale ktorá loď sa na mňa rozbehne to netuším do poslednej chvíle pričom sa plavím len cca 10m od nich.Read more