Druhá polka cesty

Hotelík bol parádny, Danka sa vytešuje z kúpelne, ktorej veľkosť takmer atakuje našu mini-izbu v Singapure. "Lahôdkou" sú matrace, do ktorých sme zapadli ako do válovčekov. Takže nohy hore sa pekne prekrvujú celú noc - normálne zdravotný matrac...

Danka už od 4tej ráno nemôže spať a buntoší. O piatej ráno už budí celý hotel fénom na vlasy a po siedmej už cupitáme na raňajky.
Bohaté švédske stoly sú len pre nás (zvyšok hotela sa ešte nevymotal z postele).
Prežierame sa podľa pravidla "bohaté raňajky - žiaden obed" a vyrážame.
Danka už podstatne kľudnejšia zaberá na slovíčko "radar" a baví sa na poľskom rádiu (viď. úplne dole hláška dňa).

Po tankovaní na pumpe nám podľa výpočtov vychádza, že naše Ferrari s 20 rokov starým motorom spotrebou poráža dnešné superhybridné autá a to sa Danka vyžíva v adrenalínovej jazde. Nehovoriac o tom, že nafta je tu o 20 centov lacnejšia...

O chvíľu sa celé naše trápenie "z dediny do dediny" mení na diaľnicu, o dĺžke dobrých 400km, po ktorej po 4 hodinách (v mojom prípade únavného spania) dorážame do našej vily, ktorú máme objednanú blízko Gdaňsku.

Cítim ten des kombinovaný so vzrušením ako ďaleko sme od Slovenska (na sivom Ferrari). A pôjdeme ešte o dosť ďalej :)

P.S. Hláškou dňa je:
Otázka moderátora rádia na futbalistu: "Čoho sa obávate pri dnešnom zápase?" A odpoveď hráča: "Ja sa neobávam, lebo ja dnes nehrám". :) A to bol celý rozhovor o futbale...

Vyrážame do centra!Läs mer