Vodopády Na Muang

Ďalej pokračujeme na vodopád "Na Muang 1". Vodopád je krásny s možnosťou kúpania, ale nič z toho nevyužívame nakoľko sme úplne šokovaní tým, aká je to masovka. Zatiaľ čo my si na vodopádik dofrčíme na motorečkách, väčšina ďalších ľudí je tu na fakultatívnom výlete za nejakých aspoň 1000 bahtov. Po sebe majú nalepené rozlišovacie nálepky, sprievodkyňa dačo hučí do megafónu a tých zopár metrov k vodopádu je to takmer tlačenica toľko ľudí tam je...

S Ňaňovcami ešte popozorujeme sloníky, na ktorých sa robí trek po džungli a s Dankou vyrážame a vodopád "Na Muang 2". Ňaňovci pochopili, že sa tam šlape viac ako 5 minút pešo a zvolili úplne iný, ale veľmi zaujímavý program, o ktorom sú však leniví napísať príspevok.

Vodopád "Na Muang 2" je úplne iná kategória. Už len nájsť parkovisko je navigačný rébus. Jeho návštevnosť je asi 1000x nižšia a dôvody sme začali zisťovat hneď na začiatku.
Prvá podozriva vec bola, že sme si museli kúpiť vstupenku, v ktorej sme mali vodu zadarmo - oni už totiž vedeli, čo my nie, že bez tej vody tam v džungli umrieme.
V podstate ten vodopád mal veľmi veľa kaskád rôznych výšok a už zdola to bol krásny vodopád, ale podstatou bolo vyjsť hore, kde sa dalo kúpať v jazierku, z ktorého voda padala priamo dole s neskutočným výhľadom.

Hneď od začiatku sa začal šplhaco-horolezecký trek hustou džungľou. Kopec so sklonom často väčším ako 45 stupňov a my sa tam trepeme v šlapočkách a plážovom oblečení. Už po chvíli sa začínajú laná (niečo ako u nás v horách reťaze), ale aj s tými lanami sú tie stúpania také, že je to extrémne náročné v podstate aj nebezpečné horolezectvo.
No a v takomto uhle si to stúpame a stúpame a stúpame 1 a pol hodinu. Sme dávno nad vodopádom, ktorý bol videný zdola, ale vedľa nás sú stále ďalšie a ďalšie kaskády, šípky na stromoch ukazujú stále nejaký smer a cestička je stále vychodená tak ideme, často aj po štvornožky.
Kým sa ja vzdám to fakt musia byť vážne dôvody a po tej 1 a pol hodine to proste vzdávam. Danka mi tu snáď neumrie v džungli. Sme totálne vyčerpaní z toho stupáku, kopec stále nemá konca, cestička je stále vychodená, ale na konci to už je šplhanie a nie chodenie, som špinavý od hliny. Predierame sa stále väčšou húštinou a predstavujem si aké obrovské pavúky a stonožky mám niekde za krkom. Do toho kadejaké zvuky, už len stretnúť niečo fakt tropické. Pytóna?
Bol to jednoznačne najväčší stupák aký sme kedy dali.
Cestou dole s trasúcimi sa nohami od únavy zisťujeme, že už v tretine našej cesty hore bola malá odbočka vedúca priamo k vodopádu.
Hurá! Tak sme to predsa dali! Len tie výškové metre navyše!
Pôvodne sme sa k vodopádu trepali preto, že hore nad vodopádom bolo jazierko, v ktorom sa dalo kúpať a pozerať priamo cez prepad dole. No nevyšlo... Nestíhame, za chvíľu sa stmieva bežíme dole...
Kapčí mi pot z nosa, z uší, košeľu mám premočenú, ako keby som sa práve kúpal.
Na parkovisku dole stojí jediná naša posledná motorka a na prvom trhu, keď kupujeme suché tričko a predajca vidí mňa zmoknutú (teda prepotenú) kuru (teda kohúta) sa nemôže ubrániť smiechu.
Konečne poriadny výlet na hranici fyzických schopností, čas ísť mŕtvy do postele.Read more