Den 23 strachopudi v Krokodilej jaskyni

Po umornom vyse hodinovom padlovani nachadzame koniec a predpokladany vstup do Krokodilej jaskyne.
Az na to, ze treba prikotvit tieto neobratne kajaky k kolmemu rebriku do vody a bez toho, aby sme sa vyvratili vystupit a vysplhat po tomto rebriku so vsetkou bagazou niekde do vysin na betonovu plosinu. Uz len uvazovanie kajakov je zazitok, ked pri tom vysime na tom rebriku.

Projekt sa podari. Danke napadne "skvely" napad, ze vesty a padla si nechame na plosine (na ktoru sme sa vystverali) a dalej ideme bez nich.
Ako spravny cesky turista v Tatrach vyrazame Tomco v ofrezovanych SkCroksoch, Danka v zabkach a ja v Thaicroksoch, ktore su uz tak dotrhane, ze ani poriadne nedrzia na nohach v ustrety dalsim dobrodruzstvam. Prechadzame nejake desiatky metrov po uzkom skalnatom chodnicku, z ktoreho niekolkometrovy pad by skoncil v riecke. Obcas ten chodnicek ani nevyzera ako chodnicek, ale prekazkova draha zo sikmo naukladanych kamenov.
Po chvili sa priblizujeme ku Krokodilej jaskyni. Zhora zacina kvapkat a dole sa to zacina riadne smykat. Prejdeme nejakym labilnym chodnickom, vybudovanym z dreva a koncime na plavajucej platforme. Je cim dalej tym vacsia tma. Nikde ani duse.
Tomco s Dankou vyberaju svoje super baterky a i tak figu vidim.
Na tomto mieste schodna cast jaskyne konci. Zvysok je zatopeny. Z jednej plastovej platformy prestupim doslovne stvornozky (tak sa smyka) na druhu. Tuto druhu odviazeme a za lano, ktore konci niekde v dialke sa na malom plastovom plavajucom ostrovceku presuvame niekde do utrob jaskyne.
Je to hrozive. Nikto okrem nas tu nie je. Pod nami je tmava nikto nevie ako hlboka voda, v ktorej plava kto vie co. Plavacie vesty mame pekne v bezpeci ulozene pred jaskynou... Aby toho nebolo dost je tu taka tma, ze po zapnuti bateriek naplno vidno skoro nic, proste ciernocierna tma. Potahujeme za lano, ktore konci nikto nevie kde, vidime len zopar metrov dopredu. Vsade okolo nas cierna voda. Jaskynny zatopeny tunel sa pomaly zuzuje. Koniec lana v nedohladne. Tomco potahuje vpredu, ja pomaham vzadu a Danka schulena v jednej casti nasho plavajuceho ostrovceka ticho bez pohybu rozmysla nad strachom z neznama, ktory ju zacina opantavat.
Obcas bokom nasej pltky narazime o tmavu bocnu stenu jaskyne.
Strop sa zacina znizovat. Je len meter nad nami (a to klacime) a na strope si v ocakavani nasho prechodu vysedavaju netopiere. Potom strop s netopiermi este viac klesne. Zacina nam stahovat zadky.
Tomco prepocitava, ze sme tu za takmer najnizsieho odlivu, co ak by sme tu boli pri najvyssom prilive. Pri tomto strese by sa Tomco najradsej otocil, lebo uz coskoro (6 hodin?) bude priliv ;) a my zostaneme uvazneni niekde v jaskyni, kde sa nebodaj mozno aj utopime.
Stale tahame za lano, pltka sa pohybuje dopredu. Je to nekonecne. Vsade okolo nas ukrutna tma a voda. Strach, ci obavy z neznama kombinovane so vzrusenim.
Po pekne dlhom tahani, ked sme uz dostatocne umoreni sa v dialke zacina nieco crtat. Po chvilke sa uvazujeme o plavajucu platformu a vystupujeme (ja zas po stvornozky) do druhej casti jaskyne.
Dost sa tu smyka v nasich "turistickych topankach". Jaskyna je pekna, obsahuje nejake krasove utvary a prechadzame medzi roznymi velkymi salami s vysokymi stropmi. Snazime sa ist povedla nainstalovaneho lana, lebo minimalne moje navigacne schopnosti pri tych odbockach, co tu su by urcite zabezpecili, ze tam bludime este teraz.
Tomco stale mysli na priliv. Ten by nas tu uvaznil mozno aj na 10 hodin a Tomco uz je hladny. Tak co by bolo o 10 hodin... V strese setrime baterky, ktore vydrzia svietit hodiny, lebo co ak ;) Byt sam v tmavej neznamej jaskyni s roznymi odbockami, navyse oddeleny od zvysneho sveta vodnym tunelom nie je prave predstava, ktora by nas tu drzala.
Porobime zopar foteciek, ktore su vzhladom na tu tmu, co tam vladne nanic a vraciame sa k nasej pltke. Po stvornozky na pltku a pritahovat sa lanom spat. Tomco uz nevladze je to fakt narocne, pomaham mu.
V tom ma daco ukrutne sekne v chrbte. Ledva dokazem zmenit polohu. Kvicim tam. Horko tazko sa vytrepem na konci z pltky a v nejakom polovykrutenom stave sa nejako vyteperim z jaskyne. Boze to je bolest. Na vyvysenej plosine nad nasimi kajakmi sa snazim najst nejaku polohu, v ktorej by to bolelo najmenej. Zjavne taka neexistuje. Tazko sa mi dycha. Neviem ako zleziem po tom rebriku ku kajakom.

Tomco vybali svoj premoceny vacok a postupne zacne z penazenky vykladat svoj premoceny medzinarodny vodicak a nasledne rozne thajske bankovky a eura.
Uklada ich pekne vedla seba na slnkom vyhriatu betonovu plosinu a susi. Staci maly vetrik a vsetko mu to sfukne do vody.

S Dankou nas chyta zachvat smiechu, ked tuto jeho cinnost sledujeme. U mna je to velmi bolestivy smiech.

Po case zacne bankovky pomalicky so vsetkou vaznostou obracat ako keby griloval nejaky steak. To uz je koniec. Danka prekrocila svoj prah, za ktorym uz nevie svoj rehot ukoncit, ja sa rehocem a zaroven placem od bolesti.

Po chvili oddychu, ked zhodnotim, ze vrtulnik po mna asi nepride ;) pozbieram vsetky sily v sebe a po rebriku sa pomaly zosuniem do kajaku, kde zaujimam polohu lezmo. Dalsie zbalenie veci, nastupenie a odviazanie kajakov nechavam na Danku a Tomca. Je srandovne ich sledovat.

Po prude sa uz ovela lahsie dostavame spat, aj ked obcas mame taky protivietor, ze musim pomahat aj ja. Pri tom odfukujem od bolesti.
Tomco to samozrejme riesi svojou aerodynamickou polohou, ked lezi na kajaku a s minimalnou moznostou vyhladu toci tou lopatkou ako bocnokolesovy parnik a sunie sa pri vsemoznom spliechani vody kupredu.Read more