Presun do Phuketu

Mototaxikom (ten sposob prepravy neznasam) na molo, speedboatom vo vlnach na pevninu, superluxusnym vanom na bus stanicu a potom uz len 6 hodin v autobuse, kde filter klimy nebol meneny asi nikdy...
Pocas cesty busom vojenska kontrola pravdepodobne na pritomnost osob, ktore nelegalne prekrocili barmsku hranicu (utecenci). Zaujimave je, ze v ramci autobusu, kde sa nahodne skontroluju doklady asi polovicke cestujucich sa najdlhsie kuka do mojho pasu. A celkovo nechapem, ci mu vyzorom pripominam nejakeho cokoladovonegroidneho barmanca. Danka s tym problem nema a Tomco pre istotu nema so sebou v buse ani pas a nastastie ho ani nekontroluju.
Na zvysenie napatia nakoniec vyberu z autobusu dve dievcata a nechavaju si ich na kontrolnom bode s tym, ze my s autobusom odchadzame... Doteraz nevieme v com mali problem...
Cesta je dlha a mam pocit, ze Thajsko je jedna velka dzungla, do ktorej su vsadene nejake mestecka, dedinky. Vsade je to husto zarastene a ani raz som nevidel nejake vyruby a pod. ako u nas.
V autobuse sme cely cas jedine biele tvare. Nas sprievodca (ten je v kazdom buse zjavne akejkolvek kategorie) vsetko organizuje a doslovne o kazdom v autobuse a jeho cieli cesty ma prehlad.
Kazdeho upozorni, ked ma vystupit a v ramci cistenia klimatizacie do nej v polke cesty striekne zachodovu voňku, ktora "rozvonia" cely bus.
Poslednych 30km uz na ostrove Phuket je katastrofa. O osmej vecer zapcha, ze sa pohybujeme priskokmi vpred.
Tato cesta bola asi najvacsim trapenim za celu dovolenku... Ked sme konecne po vyse 7mich hodinach ukoncili cestu, ktora mala trvat 6 hodin, museli sme este hladat taxik, kym sme skoncili v nasom krasnom hoteliku.
K Phuketu zatial viac nepisem, snad sa moje prve dojmy trosku daju dokopy...もっと詳しく