Prieskum Bangkoku

Sme prvý krát v hoteli, kde sú raňajky zadarmo, tak to patrične využívame (v thajskom zmysle je tam všetko od raňajkových až po obedové menu).

Potom priamo od hotela nasadáme na lodnú MHD, ktorá je na prasknutie plná. Užívame si ale viac ako hodinu plavby po rôznych vodných kanáloch. Plavíme sa pomedzi chatrče, ale aj pomedzi mrakodrapy. Ňaňo má za cenu 1 eura prehliadku, za akú sme my minulý rok zaplatili cca 15 eur (aj keď my na súkromnej lodi).

Po vystúpení pozrieme zlatú stupu Wat Saket (s Dankou sme tam neboli), ku ktorej vedie 350 schodov. Cestou hore samozrejme kopa zvončekov, na ktoré zvoníme a aj nejaké tie gongy s efektným hlbokým zvukom - samozrejme vyskúšame ako nejakí tupci, ktorí vôbec nechápu aký to má význam z hľadiska budhismu. Ale zvonia všetci... Zvoníme aj my. Hore si Tomčo aj Ňaňo vylosujú paličku s číslom a na základe toho si prečítajú podľa kartičky, čo ich čaká.
Tomčo žiarivá budúcnosť, lepšie to už ani nemohlo byť, no Ňaňo nič extra... Pozitívne snáď je, že vo vzťahoch sa vraj nič meniť nebude. Takže Ňaňo, asi žiadna thajka už nebude (alebo sa o tom Maja nikdy nedozvie...).

Následne zas nastupujeme na loď na hlavnej rieke Bangkoku Chao Praya a smerujeme na Wat Arun - asi najznámejší chrám Bangkoku. Čas sa nebezpečne skracuje a chcem, aby Ňaňo videl aspoň niečo.

Ňaňo od posledného počítania svojich výdavkov asi zaviedol max. šetriaci režim, nakoľko ľutuje dať 1,5eur na vstupné a obzerá si túto dominantu Bangkoku len spoza plotu. Jedná sa však o tak veľkú stavbu, že o veľa neprichádza.

Aj keď máme asi 4 hodiny do odletu lietadla vzhľadom na našu aktuálnu pozíciu a poobedňajšiu zápchu to vyzerá, že to akosi nestíhame. Počítame totiž s tým, že posledne sme len cez letisko a všetky kontroly prechádzali viac ako 2 hodiny.

Stres začína, keď sa pokúsime zohnať taxi. Prejde ich okolo nás možno aj 20 a všetky plné... Keď sa konečne jeden objaví, začne sa ako hlavný problém javiť extrémna upchatosť Bangkoku. Neskôr síce prestúpime na metro, ale aj tam sa dosť nabeháme na prestupoch. Kontrola na letisku je nakoniec tak rýchla, že v odletovej hale sme viac ako hodinu pred odletom, takže lietadlo stíhame.
Zážitky sa však začínajú v lietadle. Pri vzlete s nami tak trepe a z lietadla idú také zvuky, že máme doslovne strach.

Hodinový odvoz z letiska do Ao Nang je zážitkom sám o sebe. Vodiča ani nevidno spoza 20tich kufrov, ktoré sú v autobuse nahádzané rovno za ním.

Večer ešte prebehneme Ao Nang, kde sme boli 2 roky dozadu a všetko je skôr horšie. Ľudí miliarda, ubytovať sa nedá v ničom normálnom ani za nadštandardnú cenu, najesť už vonkoncom. Maximálna komercia a staré dobré Thajsko so svojimi špilkoproduktmi a ananásmi s rúčkou tu už dávno neexistuje. Všetko balené v sáčkoch ako produkty pred chvíľou kúpené z Tesca a nie odtrhnuté zo stromu...Weiterlesen