Vlakom najnižšej triedy do Kambodže

Je mnoho spôsobov ako sa dostať do Kambodže, ale len jeden je brutálne najlacnejší a teda podľa očakávania aj najzážitkovejší, takže pre nás nebolo inej voľby.

Vstávame ráno o 4tej a taxíkom prefrčíme polku Bangkoku. Na vlakovej stanici kupujeme lístok na 255km výlet vlakom III. triedy (nižšia už nie je) za v prepočte neuveriteľných 1,3eur.
Počas 5 a pol hodiny nás čaká až 46 zastávok, takže vlak stojí priemerne každých 5 minút.

Vlak je čistučký a na zaplakanie možno ani nemá ďaleko od niektorých SK vlakov nižšej triedy. Väčšina okien je otvorených a pod stropom je každé 3m veľký otočný ventilátor. Tomu nášmu odišli ložiská ešte v minulom storočí a tak svojim hlukom konkuruje nie práve tichému otvorenému vozňu.

Desiatky minút pred odchodom sa už vlakom premávajú predajcovia. Začína to vodou, postupne už chodí termoska s kávou.

Rozbiehame sa do ulíc Bangkoku a to, čo ma fascinuje, že vlak ide krížom cez mesto (po zemi, nie ako nadzemná železnica). Dlhý vlak križuje veľké križovatky plné stojacich aút a motoriek, ktoré sú uzatvorené dlhými závorami (aj cez 3 pruhy).

Prechádzame cez trhy, kde stánky končia necelý meter od vlaku a otočené sú smerom na koľajnice. Hneď ako prejde vlak stáva sa z týchto miest rušné trhovisko a tesne pred prechodom vlaku sa všetko rýchlo stiahne na boky.

Ideme tiež cez tie najchudobnejšie štvrte, kde celý príbytok o rozmere 3x3m tvorí len kostra zo zopár konárov stromov potiahnutá nejakou látkou. V prednej časti sa z toho cez deň stáva predajný stánkok a celú zadnú zaberá posteľ s telkou (satelit samozrejme musí byť). Z vlaku sledujem vnútra týchto domčekov úplne detailne. Len o zopár desiatok metrov ďalej sa už týčia mrakodrapy.

Po takmer 3 hodinách (od času kedy sme vstali) náš vláčik víťazoslávne prechádza tesne popod náš hotel, z ktorého sme skoro ráno vyrazili :)

Ako sa rozvidnieva zvyšuje sa počet zaujímavých predajcov. Neprejdú 3 minúty, aby okolo nás niekto neprešiel a dookola neomieľal po thajsky svoju ponuku.

Páči sa mi ujko, ktorý ťahá velikánske železné vedro plné ľadu a v ňom plechovky s rôznymi nápojmi. Občas prejdú tetušky s veľkými košíkmi plnými jedla od ovocia, rôznych buchtičiek, mäskoproduktov, cez polievky v sáčku, nejaké vegetariánske trávy, ale aj opekané larvičky. U väčšiny produktov jediné, čo viem, že je to na jedenie, ale čo to je netuším.

Návšteva revízora s klasickými socialistickými klieštikmi na lístky, ktorý permanentne niečo dookola nahlas melie (ešte, že mu nič nerozumieme) je sprevádzaná dvoma ozbrojenými policajtmi s výzorom vyžadujúcim rešpekt. Jeden zopár metrov pred ním a jeden zase za ním. Chránia ho ako nejakú celebritu. Nechcem vedieť, čo by sa stalo s čiernym pasažierom, ktorý by nebol ochotný zaplatiť pokutu...

Keď už myslím, že ma nič neprekvapí dochádza predajca výherných losov.

Každých 10 minút prejde vozňom ešte aj ozbrojená ochranka a treba povedať, že je tu naozaj veľmi bezpečne.

Čo mi tu chýbalo bol kôš na odpadky až kým som nezistil, že to bola pravdepodobne taktika na vytvorenie ďalšieho pracovného miesta. Kôš tu bol živý a raz za čas sa prešiel vozňom a vyzbieral všetky odpadky.

Pripomína mi to železničku na Alpinku, len nám zabudli pribaliť parný rušeň. Niečo podobné však vpredu asi bude, lebo cez otvorené okná nám dnu vlietavajú malé čiastočky sadzí a Tomčo vyobliekaný do najbielejšieho bieleho, čo má je z toho máličko na infarkt.

Nezažili sme síce žiadne sliepky vo vlaku a nikto dnu nenatrepal ani koňa... Proste Thajsko aj v najnižšej triede má svoju úroveň a pre adrenalínovejšie zážitky by sme asi museli prejsť do iných krajín.

I tak to však bol jednoznačne zážitok aj keď sme veľkú časť cesty nezávisle na názore ostatných cestujúcich prespali na 4 sedačke v ležatej polohe.

P.S. Všimnite si nad spiacim Tomčom označenie čísel sedadiel.Read more