Milan

Let so spoločnosťou Oman Air sa začína celkom sľubne, nakoľko aj ja, aj Tomčo si sami pre seba obsadzujeme celé trojsedátko a v takejto konfigurácii je to už vlastne aj pohodlné ležadlo.

Náladu nám tiež zlepší, že máme konečne výnimočne fešné letušky.
Netrvá dlho a oriešok je rozlúsknutý. Polovičku palubného personálu v našej triede tvoria slovenky (celkovo 2 zo štyroch)... V tých arabských hábitoch (hlavne klobúčik so šatkou) vyzerajú zaujímavo (viď. posledná ilustračná fotka).
Keď jednej strategicky vrátim jedálny lístok so slovíčkami "nech sa páči", trošku ju to šokne, ale vyčarí jej to úsmev na tvári.
Ako sa neskôr ukáže otvárajú sa nám týmto úplne nové možnosti, nakoľko sme jediní slováci na palube. A chytiť v týchto končinách jednu slovenskú letušku je rarita, ale chytiť rovno dve to už je naozaj šťastie. Ako sa sami vyjadrili spolu letia cca raz za 2 mesiace. Podobne aj oni stretnú slovákov málokedy.
My vďaka tomu dostávame jedlá naviac, dokonca aj výslužku na cestu :) a v zadnej časti pokecáme okrem iného o tom, aké je to byť slovenskou letuškou v Oman air.
A ja som šťastný ako blcha v kožuchu, lebo mať v moslimskej leteckej spoločnosti na druhej strane sveta stewardku, ktorá vás osloví ľúbozvučným slovenským "čo si dáte" je ako pohladenie na duši.

Pred koncom letu Dominiku a Veroniku opúšťame a povinne si sadáme. Už čoskoro sa totiž táto idylka skončí.

20 minút pred pristávaním sa všetky svetlá rozsvietia a do celého lietadla pustia nejakú oslavnú hudbu.
Cca 3 minútky potom sa však hudba z ničoho nič v sekunde vypne. O chvíľu vypadne celý zábavný systém a obrazovky sa všetkým nútene vypnú tiež.
Vyzerá to ako keď postupne zlyhávajú systémy lietadla a Tomčo je v pozore...
Za chvíľku na to začne lietadlo najprv prudko padať, potom zas prudko chvíľu ide na rovnakej výške a zase padá. To všetko za riadneho trasenia a občas aj hádzania z boku na bok.
Cez okno sledujem krídla, ktoré sa trepocú hore dole, akokeby to bol nejaký vrabec. Tá pružnosť krídel je desivá...

Po chvíli sa to ako ta ukľudní, no pristávame pravdepodobne v nejakom vetre, lebo na dráhu zosadáme nejako šikmo a tesne po dosadnutí to prudko zrovnávame. Strašidelné pristátie bolo tak prudké, že spod vedľajšieho sedadla vypadla záchranná vesta. Nakoniec však úspešne parkujeme, takže to nebolo žiadne znamenie.

P.S. Ňaňo skúšal si sa rozprávať s letuškou po slovensky? Možno si tiež mohol mať iné výhody... Ale kto nevyskúša...Read more