Už takmer doma...

Dlhočizné čakanie na Frankfurtskom letisku je spríjemnené scénkou ako z "A je to", keď sa zopár Patov a Matov za pomoci zopár manažérov a podmanažérov snaží poriešiť situáciu so stropom v našej čakárni, z ktorého tečie voda. Na precízne Nemecko vyzerá scéna z pravdepodobne prasknutého vodovodného potrubia o poschodie vyššie ako scéna z nejakého komediálneho seriálu. Za celých vyše 5 hodín, čo tam čakáme nedokážu situáciu uspokojivo vyriešiť. Na to, že na čuriacu vodu zo stropu by bolo vhodné podložiť vedro prichádzajú po asi 2 hodinách rozdumovania, po tom ako je už podlaha jedna veľká mláka.

Poobdivujeme frankfurtský párok, taký drahý, ako tučný a po čase konečne odlietame aj z Frankfurtu. Po cca hodinke pristávame vo Viedni. Let úplne v pohode aj keď mal trvať dlhšie. Kapitán však do palubného rozhlasu tvrdí, že použil skratku a fakt sme leteli kratšie.
Po dvoch dňoch vidíme natešení našu batožinu, nastupujeme k našim do auta a smerujeme do Košíc, kde nakoniec dorazíme okolo 8mej večer...
Tam ma čaká šokujúce prekvapko (privítanie od všetkých, čo ma majú radi) a niekedy hodinku pred polnocou som konečne doma aj ja...

Bola to únavná cesta a dlhočizná dovolenka. Som však tak rozhodený, že pocity z toho, či som rád, že som už doma ešte neviem poriadne spracovať.Läs mer