Plán plavby

Večer sadám k mape kanálov a začínam plánovať trasu.
Má to jeden kvalitný zádrhel. Väčšina kanálov sú jednosmerky a tak vytvoriť akú takú rozumnú trasu bez toho, aby sme zavítali na obávaný Canal Grande je proste nemožné. Dokelu to už snáď nie je možné.
Navyše sa s polovičkou plánujem dohodnúť, kde naskočí na čln, keďže ona je už pevne rozhodnutá, že do Benátok ide loďobusom. Práve veľa suchých vecí už nemáme a tak je jej rozhodnutie z pohľadu normálneho človeka racionálne - (rozumej pre pravého námorníka vrcholne nepochopiteľné :)
Postupne zisťujem priamo nepovedané, že ak si musím plniť ten svoj kanálový sen tak ok, ale ona sa po zážitkoch z dnešného dňa už nemá záujem zase zmočiť až po uši, takže Benátky chce prejsť pešo. Už žiaden čln.
Mne je to jedno. Necestoval som tisíc kilometrov s člnom v aute, aby som chodil po Benátkach pešo. Som ochotný obetovať všetko suché, čo mám i zdravie na zvyšok dovolenky. Vkladám do toho všetko a moje rozhodnutia sa javia iným obyvateľom domčeka (rozumej polovičke) celkom kvalitne iracionálne. Benátky pokorím po vode, nech to stojí, čo to stojí.
Nakoniec sa dohaduje plán, že sa teda plavím sám a ona ma bude čakať na ako inak našom najznámejšom moste (ponte della Paglia) a spolu s dalšími desiatkami ľudí ma odfotí ako vchádzam do Benátskych kanálov.
Je mi to ľúto, ale po tom čo zažila ju nemôžem k ničomu nútiť a som rád, že vôbec má tu spolupatričnosť čakať na mňa hodinu na moste kvôli jednej symbolickej fotke.
Pomaly si líhame a pri zvuku klimatizácie, ktorá niekoľkokrát v noci 3x za sebou zapípa (ako budík), aby nás upozornila, že je stále aktívna zaspávame.Weiterlesen