Cesta do Belehradu

Ráno mi Danka pridelí ponožky s logom jeleňa paroháča.
Neviem, či už môj zdravotný stav, s ktorým tu každý deň zápasím vyhodnotila tak, že ma mieni vymeniť za niečo lepšie a takto ma začína pomaly uvádzať do nového stavu? Alebo už je na mňa tak naštvaná, za to, že ich na lodi ako posádku vraj drezúrujem.

Cesta aspoň pre mňa náročná, takmer celý čas v sklze. Zabalený ako kozmonaut mám oči tak vyfúkané, že to ešte večer cítim v hlave. Počas cesty som 2x mikrozaspal za volantom lode, no takú skúsenosť ešte nemám...

Po dobrých 5-ich hodinách jazdy konečne dorážame do nášho Boatelu (plávajúceho hausboat hotelu), kde mŕtvy padám do postele, kým sa zvyšok rehoce dole v kaviarni tak hurónsky, že ma pravidelne vytrháva zo svojich snov.

Po zobudení Maja zhodnotí, že môj zdravotný stav je tak kritický, že sa začína o mňa starať. Neviem, či je to plus, či mínus, lebo Maja to berie príliš vážne a neoplatí sa jej veľmi odporovať. Robí mi zábaly a vyhráža sa ďalšími procedúrami.
Chladím kvôli nej nohy, ale s odstupom času môžem povedať, že mi jej obetavosť pomohla.Okumaya devam et