Prvé drevené kostolíky a dedinka Breb

Poobede vstupujeme do Rumunska a hneď ako prejdeme cez horský priesmyk Gutai plný zákrut (už mi to po Thajsku chýbalo) začínajú karpatské dedinky plné dreveničiek, drevených kostolov a hlavne obrovských krásne vyrezávaných vstupných brán.
Poobdivujeme jeden z ôsmich drevených kostolov v Maramureș, ktoré UNESCO zapísalo do zoznamu svetového dedičstva v dedinke Budesti. Tento kostol nie je ani zďaleka najstarším dreveným kostolom v Rumunsku, pričom minulý rok oslavoval "len" 400 rokov.
V interiéri kostola sa okrem iného nachádza aj reťazová zbraň Pintea Odvážneho, čo je rumunská verzia slovenského Jánošíka. O našej hodine je však kostol už zavretý.
Na to, že je drevený je ukrutne vysoký. Nevieme ho však odfotiť (už sa aj stmieva) proste to treba vidieť.

Dedinka Breb, kde sme ubytovaní je symbolickým miestom pre všetko, čo predstavuje rumunský región Maramureš. Niečo ako náš Vlkolínec.
Je plná drevených domčekov, s dreveným kostolom, s úzkymi offroad cestičkami bez asfaltu, kde Danka plače, keď to prechádzame na jej Maserati. Väčšinu prehliadky robíme už takmer po tme, takže my sme sa pokochali nad zručnosťou rezbárov, ale fotky veľmi nie sú. Cieľom v podstate bolo nájsť reštauráciu, lebo tu všade propagujú tradičné jedlá, ale aj keď sú tu tri, sme tak mimo sezóny, že nič nie je otvorené a prístupové cesty sú trošku adrenalínové.

Celkovo na nás najvychýrenejšia dedinka rumunského Maramureša pôsobí dosť rozpoluplne, lebo je zjavne počtom ubytovaní, atrakciami (rôzne minimúzea vo dvoroch) nastavená na hordy turistov, avšak aktuálne sme v nej turisti asi jediní...

Bonusom je tiež tetuška, u ktorej sme ubytovaní. Hučí na nás bez prestávky v dobrej a pohostinnej nálade po rumunsky a my nerozumieme ani slovo aj keď používa ruky/nohy. Prekladač nefunguje, internet tu nie je... Po tom ako nás núka miestnym chutným alkoholom už aj vyťahuje nejaké kuracie stehná, ktoré sú vraj family večerou, ale dá ich nám. Slušne odmietame, čo ju však neodrádza v ďalšom hučaní v rumunštine. Čo všetko chcela netušíme, ale je jasné, žeby sa kvôli nám aj rozkrájala.

Sme inak už dosť vysoko, ale našťastie tu nie je sneh. Všade sú značky so snehovými reťazami a poniektoré cesty, čo sme šli by nedal ani Pathfinder. Nie kvôli terénu, ale kvôli šírke... Okolité vrcholky sú však pod snehom a v lete, alebo na jeseň to tu musí vyzerať farebne úchvatne. Snáď nám vysokohorský vzduch prospeje. A keby nie, zajtra to liečenie vygradujeme.Read more