Huai Mae Kuan

Na raňajky odchádzame s Ňaňom do jedálenského vozňa. Bez žien. Tie sú mŕtve a nezvládajú tú úroveň čistoty, ktorá tu panuje s kombináciou všemožných pachov zatuchnutého vozňa, smradľavých ľudí, thajského vlhkostného smradu skombinovaného s pachmi z kuchyne jedálenského vozňa.

Jedálenský vozeň má všetky okná otvorené. Cítim sa ako v detskom vláčiku na Alpinku a Ňaňo objednáva tak bohaté raňajky, že sa z nich najeme obaja. Samozrejme okrem toho musím povinne zjesť žemľu, ktorú nosíme ešte zo Slovenska a to má Danka stále ďalšie a ďalšie zásoby. No proste Slováci na výlete...

Kým my raňajkujeme, Danka nemôže rozdýchať ako upratovač ťahá metlu po zemi za sebou cez celý vozeň. Taká rýchlosť (a neefektivita) zametania je pre Danku nedosiahnuteľná.

Vo vozni inak všetko škrípe a kolíše sa tak, že je problém udržat polievku v lyžičke. Ňaňo navyše zabudol, že v Thajsku je všetko štipľavé, ale bojuje...

Sedíme v sedačkách, na ktoré padá prach a ľudia to rozotierajú od dátumu výroby a to by som sa nečudoval, keby to bolo zopár desaťročí. Pach prachu je všade v ovzduší... Slovami neopísateľná avšak unikátna atmosféra ufúľaneho, prasiatkova, ktorému Maja nevie prísť na chuť :) - ale Ňaňo sa snaží, aby to nemala až také zlé, viď. posledná fotka, maja si objednala Thai masáááž...

Inak priemerná rýchlosť vlaku desivo nízka, ale zas vonku sa je čím kochať, len sa mi to nehce fotiť od bordelu, cez ryžové políčka, ujka čo orie ešte ručne, cez pekne upravené stanice a architektonické zaujímavosti až po thajský bordel...

P.S. pre Tomča - je to zjavne iný typ vlaku (horší a inak usporiadaný) oproti tomu, čo sme šli kedysi my)Read more