Koplalótanya

Pozerám do mapy, ktorú mám v mobile, že po troch zákrutách má vodnú cestu Tisza prehradiť vodné dielo Tiszalok. Zákruty na rieke Tisza sú však tak veľké, že jedna má dĺžku aj zopár kilometrov, takže niekde v druhej zákrute zabudnem, či som v druhej, či už v tretej... Postupne sa v diaľke objaví vodná stavba. Za svoj život som tých plavebných komôr prešiel zopár desiatok, ale nie s kajakom. Z toho mám riadnu obavu. Nechcem byť stiahnutý do prepadu (aktuálna výška spádu 6 metrov), cez plavebnú komoru ma asi nepustia, takže mám plán, že pred komorou odbočim do ramena a potom prenesiem. To je však len teória vyskúmaná zo satelitých záberov Google Earth. Keď sa však priblížim k ramenu zhoda okolností (či intuícia) ma tlačí k rozhodnutiu, že tam nemám vchádzať.

Je to akési úzké, zarastené, no divné... Plavím sa ďalej. Som čím ďalej tým bližšie ku komore a stále hľadám miesto, kde by som kajak vytiahol na breh a preniesol. Brehy sú tak zarastené, že to nie je možné. Nakoniec sa blížim čím ďalej tým viac k vodnému dielu a jediné, čo pred sebou vidím je prepad. Žiadna plavebná komora. Som trochu vydesený a stres sa stupňuje. Po čase sa postupne zo zákrytu stromov vynára vstup do plavebnej komory samozrejme zapnuté obe červené svetlá. Keďže sa k tej komore blížim už polhodinu, ak by o mne vedeli a chceli ma preplaviť, asi by tie dve červené svetlá nesvietili. Po chvíli končím rovno pred veľkými zavretými železnými dverami, ktoré sú vstupom do plavebnej komory.

Nikde nikoho, kajak sa nedá nikde vytiahnuť a nejaká tabuľa písaná po Maďarsky, z ktorej nerozumiem vonkoncom nič. Stále svietia dve červené svetlá (značí komora zavretá a nepripravuje sa na preplavenie). Stojím tam a rozmýšľam čo teraz. Nejako sa musím dostať za priehradu. Komora zavretá. Možnosť niekde pristáť diskutabilná. Večer sa blíži. Čo ďalej... Keď sa pomaly rozhodujem otočiť kajak objavia sa zrazu dvaja muži v montérkach. Postupne zistím, že sú to zamestnanci, ktorí sa rozhodli ma preplaviť. Samozrejme na vetičku "do you speak english" nereagujú vôbec, ukážu mi však, že mám čakať a nemám odchádzať. Veľké železné dvere sa pomaly otvárajú, na pokyn vojdem dnu.

Komora má rozmery na preplavenie nákladných lodí. S mojim kajačikom ma prepadávajú obavy ako prežijem jej vypúšťanie, či sa nebudú tvoriť vlny, alebo víry. Komora je totiž pre mňa úplne neznáma a o nebezpečenstvách v komorách už som toho čítal viac ako dosť, ktoré číhajú aj na oveľa väčšie lode.
Chytám sa rebríku v strede komory pravou rukou a ľavou sa snažím držať pádlo a zároveň mobilom fotiť túto jedinečnú situáciu. Akcia takmer nemožná, nejako som to však tou rukou zvládol. Komora sa vypúšťa. Klesám... Klesám... Klesám... Za mnou je akýsi hukot, obzerám sa a zo železných vrát sa na mňa valia vodopády. Našťastie to neovplyvňuje stabilitu kajaku. Stále klesám. Už som v celkom veľkej kobke. Klesol som o 6 metrov nižšie. Ešte fotečky na potvrdenie, druhé obrovské dvere sa otvoria a ja vyplávam von. Pocity ťažko popísateľné. Od strachu až po eufóriu. Prvá plavebná komora preplávaná na nie práve najstabilnejšom plavidle...Read more