Nemám kde pristáť, spím na vode?

Po tom ako som preplavil komoru bol čas niekde pristáť, lebo noc sa pomaly blížila. Povedal som si, že ešte nejaký ten kilometer zapádlujem a to bola chyba. Drastická chyba. Po komore sa začal asi najkrajší úsek celej mojej plavby. Nikde ani žíváčka, príroda doslovne bujnela. Vysoké a strmé brehy obrastené tak, že sa na nich vôbec nedá vystúpiť. Nepriepustné steny vysoké aj 15 metrov, ktoré vytvoril brečtan obrastený okolo stromov, kríkov. Vzhľadom na ročné obdobie sa striedali všetky farby a to všetko vytváralo pocit ako vo fantazijnej rozprávke a tých pohľadov sa nedalo nabažiť. Ja však musím pádlovať. Nezávisle na tom, že mám dnes za sebou už asi 45km musím ďalej pádlovať, lebo musím nutne nájsť miesto na pristátie. Nemám už veľa času.

Tlačí na mňa stále väčší a väčší stres, nevládzem, ale musím... Pomaly sa stmieva. V kútiku duše mi intuícia našepkáva - "len pádluj, budeš odmenený". A tak len pádlujem a pádlujem. Neveril by som, že po toľkých kilometroch budem vládať ísť takmer nonstop. Trvá to večne. Rozoberám, čo bude ak sa zotmie a ja dovtedy nepristanem. Nedovidím ani na druhý breh. Pozerám do mapy a v diaľke vidím nejakú dedinu. Niekde tam musím niečo nájsť. A našiel som. Po takmer 2h nonstop pádlovania som ukončil deň pristánim v obecnom prístavisku vedľa krásnej pieskovej pláže. Posledné sily obetujem do vytiahnutia kajaku. Aj skladanie stanu prebieha stále v spodnom prádle :). Keďže som na obecnej pláži teším sa, že v noci nebudem dedukovať akému diviačikovi prislúchaju zvuky, ktoré počujem zvonku. Budem snáď v bezpečí. V skutočnosti celú noc nemôžem spať, lebo celú noc počujem brechať obecné psy.Read more