Pádlujem, až kým rekord nezlomím...

Keďže neviem spať a vonku je riadna zima, zase mi kvapčí na hlavu rozhodujem sa už o šiestej ráno začať baliť. Nohavice mi čiastočne vyschli. Zvyšok z pádu do vody je úplne mokrý zbalený v osobitnom sáčku. Rozhodujem sa pre drastické riešenie odskúšané na inej plavbe. Ak je vonku taká zima a tak vlhko, že nemôže nič vyschnúť, jediná možnosť je nechať to vyschnúť ľudským teplom. Nohavice teda obliekam a verím, že do večera na mne vyschnú. Skladám stan a chystám čln. Každý deň tým zabijem hodinu, druhú hodinu ho zas večer rozkladám (spolu s vytiahnutím kajaku, vybalením a presťahovaním všetkých vecí). Pri dýchaní je všade para, znak, že práve teplo nie je. Sadám do kajaku a užívam si najkrajšie pohľady aké sa asi na vode dajú zažiť. Vysoké steny brečtanom obrastených stromov po brehu.

Meter, dva nad vodou pomaly sa pohybujúci a prevaľujúci sa opar, hmla ako z hororu. Do toho prenikajúce lúče ranného slnka vyfarbujúce časti zrkadlovej hladiny do modrých pásov a všade okolo úžasné ticho len pomaly prehlušované všade okolo sa prebúdzajúcim životom. V tento deň pokorím rekord (napádlovaných 54km za 10 hodín) a večer tradične ukončím večerou v podobe jedného banánu. Cestou so mnou prehovorí zopár maďarov, ktorí sa po zistení, že nerozprávam maďarsky snažia aspoň rukami, nohami zistiť skadiaľ a kde sa plavím. V tomto ročnom období som asi široko ďaleko jediný kajak.Читать далее