Ban Na To Lam

Najväčšou atrakciou na ostrove Libong sme MY.
Projekt, o ktorom som básnil od začiatku dovolenky bol požičať si tuk tuk. A v správnej chvíli Maju osvietilo a oslovili sme v správnom čase tých správnych ľudí.
5-ti odvážni a neodbitní slováci dokázali zmagoriť taxikára s vlastným tuk tukom (presnejšie bola to thajská motorkosajdka). Toľko sme do neho húdli, že chceme ten tuk tuk, ale bez vodiča, teda bez neho, až mu srdce nedalo a povolil. V prvej chvíli nám ho nechcel dať ani náhodou, obvolal polku ostrova, či nám to nepožičia niekto iný, ale nikto takú odvahu nemal...
Niečo také sa v thajsku totiž nepožičiava a nedá požičať. Riadenie tohto vozítka privareného k motorke je totiž dosť obtiažne a vyvaliť sa s takým vozítkom vôbec nie je problém.

"Tuk tuk" sme si požičali na celý deň za parádnu cenu a že to bola atrakcia! Rehoceme sa jak blázni, každá motorka, čo ide oproti nechápe. Ľuďom sa vytáčajú krky, vyskakujú oči, každý sa usmieva, kýva nám, zdravia sa nám, kričia po nás.
Môžem vám zaručiť, že toto tu ešte nemali! 5 bielych bláznov na motorke a riadia si to sami?

A to vchádzame do dediny, do uličiek kde sa zmestí len motorka, nás nič nezastaví. Domáci nechápu a usmievajú sa na nás. Ňaňo sa pomaly zžíva s týmto nestabilným, ťažko ovládateľným strojom s nepredpokladateľným správaním a po zopár minútach už vchádzame na zopár metrov dlhé mólo o šírke len o zopár centimetrov širšej ako naša trojkolka. Samozrejme, že sme tam nešli peši!

Celý čas v plnej pozornosti domácich. Najväčšia atrakcia na ostrove, ale pre nás zároveň doteraz najväčší zážitok tejto dovolenky. Neviete si predstaviť koľko zábavy sme si užili.
Keď riadil Ňaňo narazil so strieškou do stĺpika, ja som takmer zhodil inú motorku do kanála (prešiel som dáky centimeter mimo).
Tú motorkosajdku trebalo preradzovať, žiaden plnoautomat. Podľa malých posunov nastúpených ľudí sa menilo riadenie aj celé správanie vozítka, pri prílišnom pridaní, už to s volantom robilo kadečo, pri brzdení podobne... Do kopca to nevládalo a buď sme behali okolo, alebo tlačili, prevrátiť sa to malo pocitovú tendenciu aj do kopca aj z kopca a občas aj bokom. A že sme sa pri takých situáciách navrešťali.
Na konci, potom ako sme za celý deň
obehali všetky cesty a cestičky
však by už Ňaňo mohol robiť certifikovaného vodiča thajského vozítka.
Podvečer pri odovzdávaní bol ujko šťastný ako blcha v kožuchu (že svoj tuk tuk vidí späť) a presne podľa našich predpokladov nám prezradil, že o nás vedel celý ostrov a referoval mu, že sme chodili pekne pomaly (čo občas nebola pravda), že sme boli opatrní (čo nie vždy bola pravda) a že sme mali "good driver" (a to bola sväto-svätá pravda).

Bol to taký zážitok, že sečovská skupinka vydržala bez jedla od rána (raňajky sme totiž mali v cene ubytovania, len sme na to polepetkovia zabudli) a až okolo 15tej sme sa dostali k obedu...

P.S. maximálna rýchlosť, ktorú sme dosiahli a pri ktorej sme pri stabilite tohto vozítka umierali od strachu bola asi 40, ale adrenalínové to bolo tak, že Ňaňo už pri 20tke sa dával do aerodynamického adrenalinového postoja :)Read more