Ban Na Ching

Nestihli sme to na začiatku dovolenky, tak sme si povedali, ak sa to podarí, tak na konci tam ešte "vybehneme". A podarilo sa. Pôvodný plán bol síce, že tam pôjdeme v sobotu, kedy malo byť ráno jasno a teda aj pekný východ slnka. Ale požičovňa motoriek nám zmenila plány. V piatok večer sa nám už žiadnu nepodarilo požičať. Niežeby už v žiadnej požičovni neboli, ale ani v ubytku, ani u Mr. Corda už nemali na požičanie nič, okrem jednej za 950 batov na deň. Tak to radšej nie :) Inde buď pýtali zálohu až 5 000 batov, alebo proste nebola to overená požičovňa a neriskovali sme to. Tomčo mi porozprával niekoľko príbehov, ako by to mohlo s požičaním motorky dopadnúť. A tak sme zmenili plány, motorku sme požičali v sobotu ráno a na východ slnka išli v nedeľu. Tomčo bol kus sklamaný, pretože v nedeľu už nemalo byť tak jasné ráno, mne to až tak nevadilo. Ja som bola rada, že to počas tejto dovolenky stíhame :) (zasa raz ďakujem babke a dedkovi, že na ten čas postrážili Adamka a ja som nemusela riešiť dilemu, či sa ho oplatí budiť a trápiť v nosiči, nehovoriac o doprave tam). A tak v nedeľu ráno ešte dávame Adamkovi jesť, ktorý bol ešte príliš unavený na to aby riešil, prečo sme obaja hore a šramotíme. Po svojom mliečku spokojne zaspal ďalej a nás pri ňom vystriedala babka. Okolo 5 ráno sa lúčim s Adamkom a sadáme na motorku. Všade ešte relatívne ticho a riadna tma. Priznávam, že z tejto jazdy na motorke a po tme som mala pomerne strach, hlavne keď sme po ceste stretli svorku psov, len tak pobiehajúcich po hlavnej ceste. Doprava bola veľmi slabá, ale na cestách sme neboli sami. Ešteže Tomčo vyzerá na motorke tak sebavedome, ne ako ja keď som si to skúšala v Klong Muang. Cesta trvala približne pol hodinu a výnimočne sme sa nestratili. Z turistov sme tam boli prví a zatiaľ jediní. Jeden z mníchov nám ukazoval cestu. V tej tme bol aj Tomčo nejako dezorientovaný, aj keď tu už nie raz bol. A tak kamera a voda do ruky a vydávame sa na cestu. Tie schody som si predstavovala úplne inak. Pre veľký úspech sme po asi prvej stovke schodov zistili, že kamera bojkotuje výstup a ostala niekde dole. Dúfajúc, že ju nájdeme v tej tme pri motorke sa vraciame späť, ale ona tam nie je. Keď už začínam mať obavy, kam zmizla, Tomčo si zrazu spomenie, že ju nechal na mieste kde sme stáli a riešili kade ísť. A tak sa opäť vydávame na cestu hore a teraz už naozaj, zdolať 1 260 poväčšine úzkych a vysokých schodov. Cesta hore nám trvala približne 30 minút. Zo začiatku sme išli opatrne, svietiac si pod nohy. S našou šikovnosťou by sme raz dva dakde zakopli. Asi v polke výstupu sa už rozvidnievalo. Ešte počas tmy sme míňali sochu, ktorá vyzerala za tmy relatívne živo. Až cestou dole som si bola istá, že to je len socha. Čakala som náročnejší výstup. Ale aj tak to bola fuška. Osobne ma dosť motivovalo, že po krátkych úsekoch bolo označené na zábradlí, koľko schodov už máme za sebou. Aj keď neveriaci Tomčo ma zneisťoval, že tomu nemám úplne veriť :) Taktiež sme už asi boli rozcvičení z národného parku v Klong Muangu. Po výstupe nás čakalo niečo ako botník, kde sme nechali naše topánky a videli, že tu predsa len dakto pred nami je. Jeden mních tu bol skôr. Nakoniec boli traja, ale dvaja z nich asi išli na boso. Východ slnka síce nebol dokonalý, mne to na zážitku neubralo. Užívala som si krásny výhľad. Na Thajsku dosť obdivujem, resp. na tejto časti (celé som zďaleka nevidela) prírodu a tie kopce, ktoré sa tiahnu popri Ao Nangu, ako aj popri niektorých plážach. Takto som si tu prírodu nepredstavovala, milo prekvapila. Po nejakej chvíli sa vyberáme na cestu späť. Z tej som mala obavy, že sa ozve moje koleno, ale zvládlo to. A celkom rýchlo sme už dole, zatiaľ čo ostatní sa ešte len vyberajú na cestu hore. Poobzeráme sa ešte po okolí a sadáme na motorku, aby sme ju stihli načas vrátiť. Keď sme zistili, že máme ešte časovú rezervu, kúpili sme po ceste naše obľúbené kurčatá a vychutnali si mäsité raňajky. Pri odovzdávaní motorky ma už miestami chytala panika, ako si ju obzerali, riešili dačo s brzdami, škrabanec na zadnej časti, ale nakoniec nám vrátili zálohu a išli sme spokojne preč.Read more