Khuan Sai

Ide sa na výlet. Čo sme prišli do posledného rezortu pri mori sa rozpráva o výlete do blízkeho národného parku. Neskôr sa to skomplikovalo kvôli tomu, že som sa necítila dobre (netuším z čoho, ale bolela ma každá kosť,kĺb, sval). Pravdepodobne z únavy. Miestny hmyz ma trošku vyčerpal. Neskôr sa pridali črevné ťažkosti. (Nepredstavujte si žiadnu tragédiu, pre mňa žiadna novinka. Čudujem sa že som vydržala takto dlho. Rada cestujem, ale čo cesta to tráviaci problém. To už som si zvykla) Tak z toho celého vyplynulo, že na výlet ostal posledný deň a to štvrtok. Bolo veľa nezodpovedaných otázok. Kto každý ide? Prenajať motorku, alebo riešiť odvoz? Kombinácie boli rôzne. Babka veľmi záujem nemala, no ale išla by keby trebalo. Dedko naopak, ten by sa rád pridal. Adamka by som chcela mať so sebou, aj keď babka nemala problém tu s ním ostať. A teraz čo s tým? Nikto poriadne nevedel o čom sa bavíme, a tak sme sa v stredu na obed popýtali miestneho Portugalca (milého, veselého a ochotného chlapíka z neďalekej miestnej reštaurácie, pôvodom z Portugalska). Ten nám objasnil, ako asi vyzerá cesta a začínalo nám byť jasné, že Adamko bude šťastnejší v rezorte s babkou, prípadne aj dedkom. Nakoniec po rozhovoroch, aj dedko sa rozhodol ostať s Adamkom a išli sme nakoniec len ja a Tomčo. Veru, bol to najlepší výber zo všetkých kombinácií :) A tak sme ráno vstali, vychystali Adamka "na prázdniny" a išli, tak aby okolo 8mej sme tam boli, keď otvárajú. Nech nekráčame v najväčšom teple. Cesta motorkou trvá asi 20 minút, s ruksakom na chrbte sa mi sedí o niečo nepohodlnejšie a začínam si cítiť kríže. Viem že to nemám robiť, ale predsa sa trošku pomrvím na sedadle, ale nakoniec radšej zastavujeme a skúšam si sadnúť lepšie. O niečo pohodlnejšie prichádzame do cieľa, resp. štartu nášho turistického výletu. No tentokrát sme sa zahrali na čechov v Tatrách (nechcem nikoho uraziť, ale takto im to prischlo) a vyrazili na turistiku v jedinej obuvy, ktorú tu my dvaja máme, t.j. kroksy. Priznávam, turistiku v Thajsku som podcenila. Nečakala som nič extrémne náročné, skôr takú náročnejšiu prechádzku. Pomerne skoro nás čakal riadny stupák. I keď nám portugalec hovoril o ceste hore, aj rovinkách, aj o ceste dole, chvíľami som ho obviňovala, že nás oklamal, lebo riadny kus cesty bol iba hore. Cesta bola plná kameňov a koreňov stromov. Neskôr skál posypaných pieskom (miestami horšie ako ľad). Nohy trebalo poriadne dvíhať a už v prvej tretine som mala pocit, že som vypotila dušu. Veľmi som bola rada, že sme so sebou nevláčili Adamka. S nosičom vpredu by to nebola sranda (ani poriadne dvihnúť nohy, ani si nevidím pod nohy) Nedošli by sme ani po prvú vyhliadku. A ten 4-5 km výstup, potenie, trápenie, naháňanie vlastného srdca za tie výhľady stálo :) A aspoň viem, ako zle je na tom aktuálne moja kondička, Tomčo išiel ako na prechádzke, niekedy vyzeral, že sa ani nezadýcha. Až cestou dole som videla, že už aj on má dosť. Kroksy to napočudovanie zvládali a aj vďaka nim sme išli dosť opatrne, aj keď samozrejme sa nám, kde tu, podarilo zakopnúť o nenápadne trčiaci, zamaskovaný koreň stromu. Zároveň sme vďaka kroksom boli atrakcia pre skupinku britských turistov, ktorí neverili vlastným očiam, keď nás hore videli s kroksami na nohách :D Hore sme sa chvíľku zdržali, nabrali dych a posledné zvyšky energie a vybrali sa na cestu dole. Už som spomínala, že cesta bola plná kameňou a koreňov stromov, ale zároveň aj suchého lístia a piesku. Časť cesty tvorili drevené schody (pomerne zošikmené, čo sa pravdepodobne zosunuli) a záverečnú časť tvorili riadne skaly, kedy sme cestou hore ešte netušili, ako vlastne pôjdeme dole. Nakonkec sme to tam, aj späť úspešne zvládli, aj keď nám už poriadne ani do reči neblo a hlavne nás poháňal už asi len hlad. Ten sme cestou do rezortu zahnali v druhej obľubenej reštaurácii burgrom. Áno zas burger, ale samú ma to mrzí, no už asi nestihnem ďalej ochutnávať ázijskú kuchyňu, bez následkov. A tak okolo 2hej končíme náš výlet a tešíme sa už, ako si zdriemneme s Adamkom :)
Ešte dopĺňam pre prípadných kritikov, Tomčo ten ruksak nosiť chcel, ale moja tvrdohlavosť sa rozhodla trénovať na nosenie Adamka :)Read more