Milan Igrini

Neviem prečo niekto nadobudol dojem, že sa nemáme dobre, možno aj preto, lebo nevieme pútavo písať ako náš bloger Milanko, ktorého príspevky radi čítame všetci.
Ja som nadmieru spokojná, so všetkým, nás s ockom sa ani ten hmyz až tak nedotkol.
Ja som sa najviac obávala letiska a keď sme už vzlietli, pre mňa už začala super dovolenka, len škoda, že sme sa už prehupli do posledného týždňa. Ale aj všetko dobré musí raz skončiť.
Presuny z letoviska do letoviska zvládame v pohode, už to, že sme vyskúšali všetky druhy dopravy je pre mňa dobrodružstvo.
Temer 12 hodinový let s jedným “rýchlym” prestupom v Dubaji bola skúsenosť, že na “prestup v pohode” treba mať cca 3 hodiny, inak je to o pretekoch aj po pohyblivých chodníkoch.
Presuny loďou boli všetky v pohode, aj keď nám jeden výlet skomplikovalo počasie, Thajci sú veľmi ústretoví a vynaliezaví a s ich pomocou sme sa bezpečne dostali na breh.
Prevoz na korbe auta je tu úplne bežný. Tak sme si ho vyskúšali aj my a v pohode sme to zvládli viackrát.
Adrenalínovejší bol presun Tuk-tukmi. Ale o tej havárii ste si už prečítali podrobne skôr.
Pre nás bolo podstatné, že ani Tomi, ani technika, vrátane Adamkovho monitora dychu, neutrpeli žiadnu ujmu, aj keď sa kufre a tašky rozleteli po ceste.
Na trajekte to bolo až príliš jednoduché, jednak preto, lebo sme vôbec nečakali v rade, z cesty sme sa rovno nalodili a jednak preto, lebo sme nemuseli opustiť auto a cesta trajektom trvala len pár minút.
Minivan pre 9 ľudí je pre nás ideálna preprava a zatiaľ nám to Ae vybavila veľmi dobre. Hoci sme len piati, batožinou ho stále zaplníme celý.
No a skúter, na ňom si to užili hlave Tomáško so Zuzkou, ocko sa tiež povozil, mňa neočaril, skúsila som to len dvakrát, pre miestnych je to asi preprava no. 1.
Rezorty sú tiež fajn.
Ak je pre niekoho ďaleko ísť za nákupmi alebo jedlom 1 km, tak pre nás je to príjemná prechádzka, ocko potrebuje kvôli svojim diagnózam chodiť niekoľko km denne. Prvé dni preskúma okolie na skútri s Tomáškom a potom už pešo objavujeme stále niečo, čo nás prekvapí. Je pravda, že na Ko Lanta to bolo s kočiarikom problematickejšie, ale stále sme našli spôsob ako si ocko odchodil svoje kilometre a s Adamkom sme krúžili po rezorte, ktorý mal betónové chodníky.
More je stále blízko a hlavne je teplé. To si ocko nevie vynachváliť. Voda tesne okolo tridsiatky nie je pre nikoho z nás stresujúca, Adamko je zvyknutý na 32 stupňovú v bazéne, kam chodí doma.
Pláže nie sú ako z pohľadníc, ale niekde je piesok taký jemnučký, až sme si zničili okuliare, ktoré majú striekané vrstvy.
Najviac ma prekvapilo počasie a nielen mňa, Tomáško sa diví, že v tomto období prší alebo sa večer tak rozfúka, že nám prevracia karty na terase. Teplo je však stále. Obávala som sa intenzívneho slnka a horúčav, ale práve to zmenené počasie nám pomohlo zaklimatizovať sa. Dni “pod mrakom” neboli horúce, ale príjemne teplé.
Ani klímu sme nemuseli používať deň a noc, hoci teraz nám už ide nonstop.
Som rada, že som nám obom zbalila vlastnú ľahkú deku-pôvodne do lietadla, tam sme ju však vôbec nepotrebovali, ale používame ju každý ako prikrývku v noci, lebo na posteli-letisku máme jednu spoločnú prikrývku a to nám nevyhovuje.
Hmyz, to je kapitola hlavne pre druhú časť našej partie. My dvaja s tým nemáme problém. Na ostrovoch sme sem-tam zabili mravca v bungalove, na terase ich bolo viac, iné “chrobáčiky” sme nikdy nevideli ani nepočuli ani cez deň ani v noci. Je pravda, že u nás v bungalove býval s nami gekon, toho sme počuli, zrejme sa postaral o to, aby nás žiadna háveď neotravovala. Asi to súvisí aj s tým, že nie sme v našom veku až takí vnímaví, predsa už slabšie vidíme aj počujeme a hlavne v noci možných návštevníkov nevyrušujeme svetlom ako Zuzka s Tomáškom, keď vstávajú v noci aj niekoľkokrát ku Adamkovi.
Strava to je ďalšia kapitola. Sme nadšení čerstvými ovocnými drinkami, my dvaja ich nevynecháme pri žiadnom jedle, poniektorí zaháňajú smäd radšej miestnym pivom Chang. Thajská kuchyňa chutí všetkým okrem mňa. Aj ja si dokážem vyskladať jedlo, ale veľa jedál je pre mňa veľmi intenzívne korenených. Snažím sa ochutnať zo všetkého, čo si kto objedná, aby som sa vedela rozhodnúť pre svoj výber nabudúce.
Asi najviac mi chutia ryby a kurča, ale aj tie dokážu niektorí miestni kuchári pre mňa pokaziť sladkastou marinádou. Čerstvé lahodné ovocie však u mňa vždy napraví aj zlý výber hlavného jedla v reštaurácii, preto ani to jedlo nie je pre mňa trápenie.
Často sa pýtam Tomáška, či si tú dovolenku užíva, lebo on ako jediný z nás nemá celý čas “dovolenku”, ale musí pracovať. Je spokojný a zo dňa na deň si to užíva viac, lebo viac - menej už budeme preňho v známom prostredí.
Cez deň si vždy nájde čas, keď popracuje na projektoch a keďže tu máme nejaký posun času oproti Európe aj Amerike, tak na online prácu mu pomôźeme vyčkať do zhruba polnoci pri kartách. To už nezaháňa smäd changom, ale pepsicolou, aby mal dosť energie “v robote”.
Pokojnú večernú atmosféru ku kartám, keď už Adamko spokojne odfukuje v postieľke dotvára pohľad na bazén cez bohatú zeleň z terasy pred izbami.
Takáto “rodinná” dovolenka mi vyhovuje a keby bola ďalšia príležitosť, neváhala by som využiť ju znova.
Tu si každý deň uvedomujem v akom prepychu si my v Európe žijeme, ako sa máme dobre, len sa nenechať vyrušovať, napríklad televízorom.Read more